Povídky o vlasti

Hodn.: Val, Q, R - 5*; bt - 3*; LS - 4*

Poviedky o Rusku od Dmitryho Glukhovskeho sa nám poväčšine páčili. LS bol trochu sklamaný, keďže od autora čítal aj Metro a to bolo akčnejšie a tajomnejšie. Po debate sa mu však dojem z knihy trochu napravil. R, bt, Val a Q sa zhodli, že boli poviedky vynikajúce.
Príbehy v knihe sú krátke, ich pointy sú väčšinou priamočiare a niektoré sú aj prepojené. bt poznamenala, že by potrebovala poznať aj kontext z ruských reálií. To sa pri niektorých poviedkach aj potvrdilo, keďže si niektorí z nás buď dané udalosti pamätali (zvolenie Putina na základe seriálovej postavy, diera do zeme, z ktorej vychádzajú pekelné zvuky) alebo sme si ich našli na googli (politici v Rúbačke).
Celá kniha je zaobalená ako fantastika, ale mimozemšťania, božstvá či démoni skôr slúžia ako satirické metafory o politikoch, bežných ľuďoch, propagande a korupcii. Val čakala, že len zhrnieme pointu, no nakoniec sme sa vrátili ku každej jednej poviedke a zamysleli sa nad ňou.
Hoci Dmitry túto knihu vydal ešte v roku 2010, stále je hrozivo aktuálna. Mali sme pocit, že čítame o 90. rokoch na Slovensku a potešili sme sa, že sa naša krajina zjavne posunula ďalej.

Po Texte som očakávala kritiku spoločnosti, lebo som vedela, že Dmitry dokáže písať o bahne. Tu to však stopercentne neplatí. Niektoré poviedky sa mi páčili (aj som sa zasmiala), no väčšina z nich nie.

Áno, pochopila som, že autor zašiel do krajností, aby upozornil na nezmysly vo svojej vlasti, kritizoval štát a tiež mentalitu ľudí, no vo všeobecnosti to nemalo iskru. Dokonca to bolo podľa mňa príliš urýchlené a zrejmé. Pravý význam sa dá nájsť veľmi ľahko. No to píšem ako človek, ktorý o ruských pomeroch čo-to vie. Netuším, ako by ste to vnímali vy. S vypätím všetkých síl som to nejako dočítala. Po dlhšom uvažovaní som dospela k záveru, že Dmitry chcel napodobniť klasikov (napríklad Gogoľa alebo Bulgakova), no výsledok je rozpačitý. Pri týchto velikánoch nikdy nenastane moment úplného odpojenia sa od diela. Tu som ho však zažívala. Potom som rozmýšľala, či nie je chyba vo mne, že to nedokážem oceniť, pretože poviedky nie sú mojím žánrom. Nevyhľadávam ich, a keď na nejaké natrafím, tak sa mi nepáčia, lebo na malom rozsahu sa nedajú robiť zázraky. Avšak následne mi došlo, že Nos od Gogoľa ma úplne očaril, takže problém je v samotnom Glukhovskom, ktorý nedokázal čitateľovi sprostredkovať to, čo na začiatku plánoval. Podľa mňa sa stratil vo vlastnom svete a to je škoda. Jeho príbehy boli až príliš krátke. Extrémne krátke. Keď som sa konečne dostala do deja, tak poviedka skončila a musela som sa začať sústrediť na ďalšiu. Tá rýchlosť ma miatla.

2,5/5