Havran

(Úryvok z prekladu Jany Kantorovej-Bálikovej)

Otvoril som prudko oblok, a len čo som cúvol o krok, starobylý havran vkročil do izby sťa zjavenie, neobzrel sa vľavo, vpravo, obišiel ma nevšímavo, iba múdro kýval hlavou, vzlietol k buste pri stene, k bielej Palladinej buste nad dverami pri stene, sadol si, a iné nie. Ubolenú predstavivosť tešila tá čierna bytosť, správala sa veľmi vážne, dôstojne a honosne. Vravím: "Hoci rozčuchraný, no ste bez bázne a hany, pochmúrny a starodávny ako v tajuplnom sne. Prezraďte mi, veličenstvo, ako vaše meno znie!" Havran kráka: "Veru nie." Prekvapený počúval som operenca s ľudským hlasom, hoci slová odpovede boli hmlisté, nepresné. Kto však mal to potešenie pozerať sa na stvorenie, čo na buste usadené hľadí nadol noblesne, z Palladinej bielej busty hľadí nadol noblesne, a má meno "Veru nie?"