Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
prial by som si viac paperbackov od slovenských vydavateľstiev :)
Oblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje aktivity
Ako naznačuje samotný názov, kniha zachytáva nešťastný osud lode Wager z polovice 18. storočia. Bol to zlatý vek moreplaveckého imperializmu, keď európske mocnosti zvádzali boje v snahe ovládnuť čo najväčšie územia a získať monopol pod zámienkou šírenia civilizácie. Prevládajúci záujem o Latinskú Ameriku stupňoval rivalitu v kolonializme medzi Španielskom a Britániou, ktorá vyústila do bojov flotíl a lúpeží ako v “Pirátoch z Patagónie”.
Osud lode Jeho Veličenstva
Pre posilnenie pozícií sa obchodné lode prerábali na bojové a zapĺňali sa naverbovanými pouličnými živlami. Jednou takouto poddimenzovanou loďou, kde sa stretávali námornícke ambície so zberbou, bola aj loď Wager.
Oboplávanie juhoamerického kontinentu cez Drakeov prieliv, medzi Hornským mysom a Antarktídou, sa javilo ako náročná úloha. Miesto, kde sa miešajú oceány, oplýva neustálymi vlnobitiami, a vyhladovaná, chorobami rednúca posádka, po mesiacoch plavby počas jednej fatálnej búrky, nakoniec stroskotala. Nasledoval boj o prežitie v extrémne nehostinnom prostredí, stret s domorodcami, riskantné plavby domov a námornícky súd.
Moreplavecká aféra
Neľahké udalosti stroskotancov rozhádali. Frustrované zápolenie o potvrdenie pozícii v posádke vyústilo do ich rozdelenia a na záchranné plavbuy sa podujali 2 skupiny oddelene. Prostredníctvom moreplaveckých denníkov a publikovaných cestopisov niektorých zásadných členov posádky, ktorí sa v tvrdeniach rozchádzali, Grann zrekonštruoval slušnú drámu. Zachytil ducha doby, silu ľudského odhodlania, slabosti a moc informácií pri rôznych interpretáciách tých istých epizód, čo na mňa pôsobilo nadčasovo.
Čitateľný a filmovateľný Grann
Musím sa priznať, že ma v prvom momente kniha až tak nechytila. Napriek Granovej spisovateľskej zručnosti a pútavému spôsobu, akým sprostredkováva historické udalosti, mal som prv zmiešané pocity. Po pár desiatkach strán sa to však zmenilo. Dokumentárny román nabral dobrodružný-dramatický rytmus a knihu som napokon prečítal v rozpätí niekoľkých dní. Podobne ako v knihe Vrahovia mesiaca kvetov, aj tento príbeh dopĺňajú mapy a množstvo fotografií, ktoré robili čítanie ešte živším. Úplne si viem predstaviť filmovú adaptáciu tohto príbehu. Šepká sa o ďalšom filmovom projekte Martina Scorseseho s obsadením DiCapria, nuž uvidíme, budem sa tešiť. :)
Billie mi veľmi sadla do voľných dní. Debutový Coming of age román Eleny Fischer (zámerne sa vyhýbam označeniu YA) nesie príbeh 14 ročnej Billie, ktorá dospieva rýchlejšie, ako by si sama priala. Kým jej stará mama dotvára obraz maďarsko-rómskych koreňov, mama náhle zomrie a dievča utečie hľadať svojho otca, ktorého nikdy nevidela. Zo sociálne ladenej sondy na periférii nemeckého mesta sa stáva roadtrip román o hľadaní a dospievaní. Autorka všetko vyskladala a nadávkovala tak akurát. Emócie zasadila bez patetických návalov, ducha mladosti udržala na úrovni prirodzenosti, pekno bez sklzu do naivity a deravé rodinné prostredie zachytila bez prílišného dramatizovania.
Príbeh sa vďaka nestrojenému prekladu Paulíny Čuhovej čítal výborne a ostal mi z neho pocit príjemna. Billie je pekná a vrúcna kniha a bola ozaj dobrou voľbou na začiatok čitateľského roka.
Koža, orgán, ktorému často nevenujeme pozornosť, disponuje ohromnou schopnosťou. Nielenže chráni ostatné orgány, ale aj to najdôležitejšie čo máme, to, kým sme. Kožu nemožno prekabátiť. Nedá sa zamaskovať očakávaným správaním a nedá sa odložiť do skrine. Je taká silná, že svojou farbou preddefinuje spoločenský status, ovplyvňuje úspech alebo diskrimináciu a stereotypy s ňou spojené.
Kniha Pod kožou je prerozprávaná synom k zosnulému otcovi. Tento adresný monológ vytvorených spomienok je veľmi osobný a intímny. Pedro v ňom rekapituluje život svojej rodiny a skúma jej genézu. Mladosť rodičov, ich manželstvo, prácu, spoločenský život a zachytáva postkoloniálny rasizmus voči afrobrazílskemu etniku.
Tento útly román nesie podnetné čítanie a naozaj sa mi dostal pod kožu. Ako beloch, muž, som si opäť uvedomil svoju privilegovanosť. Okrem rasizmu, kriminality otvára otázky medzigeneračných vzťahov a hlásenia sa ku koreňom.
“Treba zachovať, čo máme pod kožou. Chrániť to, čo nikto nevidí. Lebo zakrátko nám farba kože prenikne do tela a určí nám miesto na svete. Ale nech budú ľudia akokoľvek posudzovať tvoje bytie, postoje aj spôsob života cez tvoju kožu, musíš si zachovať niečo, čo do tejto škatuľky nezapadá, rozumieš? Medzi svalmi, orgánmi a žilami existuje jedinečné, osamotené miesto, ktoré patrí iba tebe…”
Od Stefánssona som prečítal viaceré romány, no v Žltej ponorke sa mi javil o niečo iný ako ho poznám. Kniha je označená ako fikcia, no pôsobila na mňa úplne autobiograficky. Mám pocit akoby v nej odhalil svoju dušu viac ako kedykoľvek predtým, čo potvrdzuje jeho kvality a sugestívnosť námetu.
V početných kapitolách príbehu sa ponára do mora spomienok polosiroty. Vracia sa k detstvu s macochou, kapele Beatles a k úvahám o skutočnej povahe Boha. Pre sedemročného chlapca sú texty známej skupiny každodennou útechou a Starý zákon prísľubom odpovedí. Spoločne tieto návraty vytvárajú portál k tomu najzásadnejšiemu v Žltej ponorke, k vyrovnávaniu sa so stratou mamy a nachádzaniu cesty k otcovi v akomsi hľadaní svetla a kľúčov od dverí medzi životom a smrťou.
Žltú ponorku som čítal po troškách, v priebehu dvoch týždňov a urobil som dobre. Nadchýňa ma schopnosť autora zachytiť a pravdivo priblížiť krásu všednosti. Aj v tejto autorovej poslednej knihe nechýbajú imaginatívnosť, magickosť a hlboké myšlienky plné emócií. V závane jemnej melanchólie Stefánssonových viet sa rozlieva pokoj a jeho opakovane vynárajúca a pomáhajúca sa ponorka presvetľuje modrosivý spleen ako Van Goghove Slnečnice.
3 x Áno
Mohol som toto prečítať v jeden deň? Áno.
Mohol som si Bessona okamžite obľúbiť? Áno.
Zaraďujem túto knihu medzi moje tohtoročné topky? Áno.
Philippe Besson vyrozprával príbeh zo svojej mladosti. O Thomasovi, sebe, prijatí, neviditeľnosti citov a nespôsobilosti lásky.
Vďaka skvelému prekladu Márie Ferenčuhovej (poetky, prekladateľky a filmovej vedkyne) som knihu úplne precítil. Výrazovú intímnosť viet, raz odzbrojujúco strohých a inokedy mäkko rozpínajúcich, prirodzene a citlivo vyskladala do tej najdôvernejšej formy. Všetko krásne ladilo a pevne sa uložilo do silného čitateľského zážitku.
Len som ťa miloval je dojímavý príbeh o vysťahovaní bosnianskych detí do Talianska. Záchrana pred vojnou odlúčila emigrované deti od rodín, no mnohé z nich boli vyňaté z detských domovov. Práve takéto osudy sleduje tento príbeh, dvojnásobne vykorenené deti, ktoré stratili pôdu pod nohami a pre ktoré sa rodičia stali len bledými spomienkami.
Omar, Sen, Nada, Ivo a Danilo sa ocitli v cudzej zemi medzi mníškami, v inštitútoch, školách a pestúnskych rodinách a ich jedinou oporou je vzájomnosť. Naučiť sa žiť nový život, dospieť s novou identitou či zažiť lásku však nie je také jednoduché. Najmä, keď nie ste ani prízrakom, ani hrdinom, len zabudnutým komparzom vo vojne.
.
Bolo to citlivé a smutnopekné čítanie, pri ktorom sa mi vynárali spomienky na návštevu Sarajeva spred 10 rokov. Spomienky na obrovské množstvo budov s postrieľanými fasádami. Spomínam si na zvieravý nepokoj a smútok, ktorý sa ma zmocňoval pri pohľade na toto memento. Vojna v Bosne a Hercegovine počas 90. rokov predošlého storočia zjazvila tvár krajiny, no predovšetkým zanechala stopy na vyhasnutých a vykorenených životoch. Preto je dôležité, že vznikajú knihy ako táto, o zabudnutých deťoch a udalostiach dejín, na ktoré by sa zabudnúť nemalo.
Jelena Kosťučenko má môj veľký obdiv. Novinárka a nasledovníčka zavraždenej Anny Politkovskej v knihe ,Moja milovaná krajina’ prináša silné svedectvo o súčasnom Rusku. Svojimi zápiskami a investigatívnou prácou pre niekdajšie posledné nezávislé noviny Novaja gazeta odvážne odkrýva nánosy zažratého brudu svojej milovanej krajiny.
.
V prvej z dvoch línií knihy približuje podstatu putinovského Ruska. Popisuje dobu zoštátňovania, tajnej služby, zásahov v Čečensku, ropnej korupcie, ekologickej pohromy a fašistického imperializmu na Ukrajine.
“Máme jedinečnú možnosť vidieť, ako vzniká monštrum, ktoré teraz zanecháva svoje stopy v Kyjeve, Buči či Irpini - a ako núti celý svet báť sa budúcnosti.” (Svetlana Alexijevič o tejto knihe).
Druhá línia knihy je mozajkou reportáží posledných dekád. Príbehy o ľuďoch z odľahlých miest, vymierajúcich dedín, osád pôvodných kmeňov, ale aj o udalostiach z hlavného mesta. Sú zaostrené na okraj spoločnosti, vydedencov, občanov druhej kategórie či nepriateľov Ruska. Osamotené ženy, deti v ústavoch, lovci sobov, alkoholici, kamionisti, starí občania, prostitútky, kvír ľudia, samovrahovia, čudáci, ktorí nepijú vodku, aktivisti a novinári. To všetko sa zlieva do mraku autokracie. Obe línie hovoria zdanlivo o úplne odlišných kruhoch, no zapadajú do seba ako puzzle toho istého obrazu.
.
Pri čítaní som celý čas rozmýšľal či sa v tej krajine má vôbec niekto dobre. Mám pocit, že z každého kúta obrovskej zeme zíva len bieda a frustrácia. Kde tu sa vynára smutná ozvena zašlej pýchy prezlečená za hrdosť, no na povrch vychádza najmä zatrpknutosť a zúfalstvo, ktoré sú napokon zmanipulovane otočené proti vymyslenému nepriateľovi.
.
.
Výborné.
Divoké labute ma ohromili. Napriek romantizujúcej (každopádne veľmi peknej) obálke to nie je žiadna oddychovka, ale silný autobiografický dokumentárny román, ktorý zachytáva šialené 20. storočie Číny. Japonská okupácia, občianska vojna, nástup fanatického komunizmu, hladomor, Maov kult osobnosti, kultúrna revolúcia, teror červenej gardy, vykonšpirované kapitalistické cesty, brutálne verejné obžaloby, vysídľovanie mládeže a spoločenská rehabilitácia. Nedotknuteľný, neomylný a absolútny Mao a šialená autokracia. Totalita, ktorá naháňa strach. Mega román, ktorý radím k tohtoročným topkám.
Cez tri životné príbehy opernej divy Viardotovej, jej manžela a jej milenca Turgeneva, Figes približuje kultúrnu epochu 19. storočia a historické zmeny Európy. Rozmach železníc a tlače prepojili krajiny a celý kontinent premiešaval kultúrny turizmus. Vznikali prvé bedekre (Baedeckrove turistické príručky) a už vtedy sa hovorilo, že komerčný turizmus zabíja Európu.
Figes ako špecialista na ruské dejiny ukazuje, ako bola táto krajina hladná po západnej kultúre a chcela byť jej dôležitou súčasťou, na rozdiel od jej moderných dejín… Masívna kniha, no číta sa veľmi dobre.
Na odľahlom severe Nórska prišla dedina Vard počas búrky o 40 mužov. Za bleskov ich zlhtlo temné more a z noci na deň ženy ostali bez mužov, sestry bez bratov a deti bez otcov. Morom vyplavené telá pokryli rubáše z tulenej kože a osamoteným ženám, poháňaným hladom a zúfalstvom, neostávalo nič iné, len nachádzať silu v sebe a jedna v druhej.
Ženská sila však nebola v súlade s mužskou nadradenosťou. Nasilu vydobitý patriarchát cirkevných kruhov, prezlečený za božiu milosť, vynášal rozsudky bez ohľadu na to, čo je pravdivé. Najľahšie bolo nepohodlné ženy označiť, obviniť z čarodejníctva a upáliť...
Veľmi pekný román s historickým základom zo 17. storočia o pute medzi ženami, láske a zatemňujúcom strachu.
“Všetky dnes opisujú búrku rovnako, ten príbeh už prešiel toľkými jazykmi, až zdrsnel, jeho ťažké hrany sa obrúsili ako morské sklo.”
