Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Ak nie ste ako ja a vaša pamäť nemá kapacitu pravého semenníka impotentného škrečka, možno si niečo pamätáte z hodín literatúry. Ja som išla do zbierky noviel od pána Chrobáka (milujem to jeho priezvisko, to tam ale musíte povedať!) takpovediac s čistým štítom, hanbiť sa pôjdem neskôr, ďakujem za ponuku. Príbehy spája jednoduchý motív túžby - a nielen tej romantickej, z ktorej sa devám živôtik nadúva a mládencom kapce vyzúvajú, ale aj tej živelnej, zúfalej, nádejnej aj beznádejnej.
Deväť z desiatich čitateľov vám potvrdí, že Dobroslav Chrobák mal neobyčajný cit pre výber slov, dokázal skladať originálne metafory a vyzdobiť text jemnou čipkou trblietajúcej sa rannej rosy. Ja som ten desiaty, čo uzná, že na tom niečo je, ale konské lajno bude konské lajno a je úplne jedno, ako pekne ho opíšete. Nicméně Přátelé, aj také tupítko ako ja dokázalo oceniť hĺbku týchto príbehov. Každý načína tému, s ktorou sa bežne stretávame dnes. Okej, nikto neozbíjal 40.000 zo spoločnej kešene na škaredú oničom knihu plnú ečok, ale napríklad si môžete strihnúť žiarlivosť, depresiu, milostný trojuholník (s jedným nemilujúcim uhlom), no proste témy, o ktorých čítame dovčul. Niektoré novely v sebe nesú prekvapivú nádej tam, kde by ste ju nehľadali - ako samotný Kamarát Jašek, ktorého som viackrát videla pod stolom v šenku s prebitou hlavou a mozgom v pilinách, ale on z toho dajako vykorčuľoval. Alebo Ostatný raz, dojemný príbeh o hľadaní fyzickej sily, ktorá zaostáva za tou duševnou. Naproti tomu novely Duo Charlie a Učenlivá Marta a Starostlivá Mária sú obrazmi tragédie, ktorá zasiahne bez varovania. Poviedky Návrat Ondreja Baláža a Silueta sú zase temne melancholické a dokážu zarezonovať aj napriek tomu, že v nich v podstate sledujete ľudí, čo sedia na riti. Ak toto nedokazuje autorovo majstrovstvo, tak už neviem.
Sľubujem, že to nie je ťažké a hutné čítanie, kde čumíte na opis neskrotnej riavy valiacej sa s neúprosnou konečnosťou - len aby ste zistili, že to vlastne hrdina ští za maštaľou. Dobroslov Chrobák píše krásne, umelecky, ale stále zrozumiteľne a o témach, ktoré nemajú dátum spotreby.
Pre mňa sú tieto krimošky dokonalým plážovým čítaním a som si istá že rovnako ulahodí každému, kto nepotrebuje v knihe najväčší kornút v zmrzlinárni. Autori dokážu bravúrne opísať destinácie, po ktorých sa naši hrdinovia pohybujú, a kladú dôraz aj na gastronómiu. Napriek tomu, že jedným z nosných motívov príbehu je smrť, kniha má veľmi ľahký, pohodový tón, ale bez znevažovania či zosmiešňovania. Veľmi sa mi páči, že kniha nepracuje s nepravdepodobnými, šokujúcimi odhaleniami, ale s klasickým múdrom, že rodina a robota sa nekamošia, a potom vám ukáže famíliu, kde si všetci idú po krku ako partia podvyživených upírov, aj keď sa navonok tvária ako adepti na rodinný portrét roka. Čudné úmrtie stále môže zostať nehodou, ale poznáte to...aj fén vám môže do vane padnúť náhodou, ale ľuďom to bude podozrivé, zvlášť keď máte sprchový kút a nemáte fén.
Celý priebeh vyšetrovania je taký milo poirotovský, ale bez toho, aby autori vykrádali Agathe hrob. Hugo a Lara veľa načúvajú, veľa kukajú a potom si to postupne spájajú do príbehu, ktorý dáva zmysel. Mimochodom, vôbec mi nevadí, že v tejto knihe pracujú šedé mozgové bunky najlepšie autobusárovi a delegátke - po prvé si to už raz vyskúšali, po druhé sa polícia ocitne namiesto víru vyšetrovania vo víre tanca a po tretie...sakra, prečo nie?
Kombinácia výsostne letnej atmosféry, pohodovej dovolenky a chladnokrvnej vraždy funguje na výbornú, zvlášť keď je zápletka dôkladne premyslená a autori sa nespoliehajú na to, že to budete aj tak čítať pod palmou s troma promile z Cuba Libre, tak prečo by vrahom nemohla byť rádioaktívna veverička.
Rory mi svojou historickou dôkladnosťou pripomína drahúšika Kena Folletta. Mníchov neprezentuje ako anonymné mesto dakde tam, kde je hákový kríž obľúbeným motívom spálňovej tapety, ale opisuje námiestia, ulice, miesta, kde si nacisti usporadúvali mecheche a aj tie, kde z ľudí páčili takzvanú pravdu. Hitler zostáva len temnou postavou, ťahajúcou z pozadia za zhnité nitky, rovnako Himmler a Heydrich sú mená, ktorými kdekto rád robí bububu, ale oni samotní sa do svetla reflektorov nedostanú. Potom tu však máme mená, ktoré síce nehviezdili v učebniciach dejepisu, ale reálne znečisťovali svojimi prdmi mníchovskú atmosféru - Christian Weber, papaláš, tu povýšený na Sebovho strýca, tlačový tajomník Putzi Hanfstaengl alebo Unity Mitford, ktorú by som nazvala dievčinou s mizerným vkusom na mužov, ale to sa hodí na niekoho, kto sa buchol do Mira Šmajdu, nie do Hitlera, takže...vytvorte si na ňu názor sami.
Seb je kompetentný, zásadový a dôsledný muž, vie si zrátať dve a dve, ale zároveň mu je jasné, že osoby, ktorým kalkulačka funguje na inom princípe, mu to tiež spočítajú, pokiaľ nebudú spokojní s výsledkom. Autor opisuje nacistický režim - režim, ktorý vás poverí úlohou, ale zároveň má presnú predstavu o výsledku a ak sa vám ju nepodarí naplniť, skončíte v koncentráku aj s celou rodinou, domácimi zvieratkami, susedmi a rodinnými fotkami. Rozuzlenie nie je prvoplánové, vidno, že autor si to premyslel, a ja som spoko. Aj historici budú. Aj okultisti. Romantici menej, lebo Sebastian má od začiatku stabilný vzťah a nehodlá ho zahodiť kvôli žiadnej fešnej nacistke.
Kniha má spád, dôkladné historické pozadie, premyslenú zápletku a správnu dávku napätia bez toho, aby vás autor preháňal ako povidlá v segedíne
Na tomto obrázku nič krásne nie je. Je to obraz otca, ktorý nie že prekročil hranice, on ich prerazil tankom, štyrikrát precúval a potom ešte zadupal kombajnom. Je to obraz matky, ktorá si vytvorila vlastnú verziu reality a radšej nevidela nič, než by mala vidieť pravdu. Je to obraz Andrey, štvorročného dievčatka, ktoré sa nechalo výnimočne okúpať ockom, veď o nič nejde. Akurát že išlo, išlo o koniec jej detstva a začiatok pekla, ktoré sa s ňou tiahlo až do jej dospelého života.
Celá kniha je extrémne náročná, ale najťažšie pre mňa boli tie prvé kapitoly o maličkom dievčatku, ktoré nechápe, čo sa vlastne deje, iba že je to zlé a že za to môže ona. Lebo tak povedal ocko. Ci pána, ja pre neho nemám krajšieho výrazu, než že je to zdegenerovaný, chorý, zvrátený kus kokota! Muž, ktorý mal stáť v prvej línii, aby ju mohol chrániť, ju vsotil do života neschopnú rozoznať vlastné hranice. A mama? Iba netvor dokáže milovať netvora, bez ohľadu na to, čo sa vám snaží nabulíkať každá druhá romantasy so svojím heslom I can fix him. Niektoré veci opraví iba lopata po lebeni, alebo aspoň rozvod. Marlene však postavila svojho manžela na piedestál, z ktorého ho nedokázala zhodiť ani do očí bijúca pravda. Bolo pre ňu ľahšie uveriť, že jej dcéra je psychopat, než si priznať, že sa za toho psychopata sama vydala.
Andrea je neskutočne obdivuhodná žena. Nechápem, ako to dokázala, ale svoje traumatizujúce zážitky opisuje vecne, objektívne, bez obvinení. Kurnikšopa, aj keby na každej strane štyrikrát spomenula, že jej foter mal v hlave viac bordelu než je v pivnici na Luníku IX, bolo by to málo. Ale ona skrátka opisuje otcove konanie a spôsob, akým narušilo jej integritu. Agresor nezničil len jej vlastné vnímanie svojho tela a osobnosti, ale znemožnil jej vytýčiť si pevné hranice. V túžbe po normálnom živote sa potom dostávala do situácií, ktoré robili zo začarovaného kruhu nekonečnú špirálu utrpenia.
Táto kniha je hrozná, príšerná a otrasná a zároveň jedna z najsilnejších, aké som kedy čítala. Prečítajte si ju,ale opatrne. Dlho vám z nej ešte bude nevoľno.
Musím sa priznať, že trošku ma už aj starogrécke mrle žrali, keď sa blížila polovica knihy a o Odyseovi sa zatiaľ tradovalo iba toľko, že ešte furt nie je doma. Namiesto neho sa čitateľ mrkne na neslávny Agamemnónov koniec (Fry z neho urobil menej oportunistického bezcitného vola, zato sa vybláznil na Klytaimnestre. Pre feministické poňatie gréckych mýtov si holt musíte skočiť niekde inde), bude svedkom tichej domácnosti medzi Menealom a Helčou a aj Odyseov synátor Telemachos dostane svojich štedrých pár minút slávy, v snahe splašiť nejaké to info o svojom nezvestnom tatkovi, zatiaľ čo chúďa Penelopa doma celý deň ide hladko-obratko, aby to potom večer vypárala a mala chvíľu pokoj od partie nadržaných pažravých pytačov.
Fry v Odysei upustil od svojho povestného, šarmantne sarkastického humoru (už v Tróji to hral na vážnu nôtu), ale zase dodal deju plastickosť, ktorú klasické ponímanie postráda. Postavy necháva prehovárať súčasným jazykom, čo je nepochybne pôvabné - Odyseus nadávajúci "márnosť šedivá!" má rozhodne svoje čaro - a približuje to problematiku súčasnému čitateľovi. A nevyhýba sa ani krvavým scénam - opísať ľudožrútske dožinky kulantne sa veľmi nedá, ale mistr Fry prekvapil opisom kyklopa grcajúceho zvyšky vojaka. Ak máte pocit, že túto hnusnú odpudivú predstavu teraz nedostanete z hlavy, pustite si Ficovu tlačovku, on to ľahko prebije.
Trošku mi chýba Stephenov humor, ktorými ma dostal do kolien v prvých dvoch retellingoch, ale rozumiem, že Trója aj Odysea sa dotýkajú náročnejších tém, v ktorých by rozpustilý ostrovtip mohol byť navyše sťa slivkový kompót v plnenej paprike. Rovnako sa pripravte na konvenčné stvárnenie protagonistov - muži sú mužní, bohyne žiarlivé a smrteľníčky čakajú, kým sa pán mangeľ uráči domov. Nevadí. Odysey zdar!
To je také fascinujúce, aká je ľudská rasa vo všetkej svojej vyspelosti tragicky ignorantská. Nemá to CTčkom merateľný mozog, tak to nie je hodné našej požehnanej pozornosti. Musím sa priznať, že som sa tiež nikdy extra nezamýšľala nad tým, ako je možné, že mäsožravka mucholapka zavrie papuľku, keď jej v nej niečo pristane (no jo, ako pornoherečka by sa týpka neuživila). A ešte fascinujúcejšie je, že pokiaľ sa to niečo nehýbe, dokáže si zrátať, že sa jej na daný predmet neoplatí plytvať tráviacimi enzýmami, a zase papuľku otvorí, nech to ide do faka (toto nevravte muchám, lebo začnú s mucholapkami vyjebávať ako Fico s dôchodcami). Ako je to možné, keď nemá lebeňu plnú sivého rôsolu?
Autorka sa nepokúša vyvolávať v niekom výčitky a neodporúča vám prejsť na syntetickú stravu pre kozmonautov, aby zostal aj vlk sýty, aj ovca celá, aj hriadka neporušená. Pointa tkvie v tom, že pestovanie a šľachtenie a chemická ochrana rastlín nemusí predstavovať najlepšiu cestu - zeleň sa o seba dokáže dosť efektívne postarať aj sama, len ju treba nechať.
Zoë sa snaží písať prístupne, zrozumiteľne a pre širšiu nezainteresovanú obec, ale aj tak som mala občas pocit, že nie som obec, ale neobývaný ostrov v riti Tichomoria. Ak sa však nedáte odradiť nejakými tými chromozómami a priebehom fotosyntézy, určite vás čaká fascinujúce a veľmi poučné čítanie.
Príroda je všade okolo nás, aj keď sa ju vehementne snažíme zastavať betónom, a knihy ako Požierači svetla nám môžu pomôcť lepšie ju pochopiť a prestať ju systematicky likvidovať v mylnej predstave vlastnej neohrozenosti. V mnohom mi táto kniha otvorila oči, poučila ma a inšpirovala. Môžem len a len odporúčať.
Liz rozpráva svoj príbeh bez výhovoriek, vysvetľovania či stavania hovna do lepšieho nasvietenia, nech pôsobí aspoň ako neopracovaná žula. Prejavuje sa ako talentovaná rozprávačka, hoci sa drží faktov a je vecná, zároveň som jej slová čítala so zatajeným dychom. Pripravte sa, že z knihy vám bude fyzicky zle, hlavne keď si pospájate všetky súvislosti. Že pre ženy, ktoré Liz presviedčali, že ju milujú viac, než by kedy boli schopní jej bezbožní rodičia, neznamenala viac než otrockú pracovnú silu. Že duchovné pozdvihnutie a spása, ktoré jej sľubovali, mali v konečnom dôsledku vyústiť do obetovania sa starému nadržanému úchylákovi, čo si zdobil steny cely jej fotkami. Keď vám anorexia zachráni život, už ste museli byť v riadne hlbokej chlpatej prdeli.
Nevesta sekty je okrem silného a strašidelného príbehu aj instantným vytriezvením. Lebo ani Liz nebola naivné dievčatko, čo púšťa dovnútra plynárov bez preukazu a posiela svoje úspory na letenku pre Brada Pitta. Argumenty cirkvi Sarang jej spočiatku zneli logicky, cítila sa obklopená láskou a že konečne našla miesto, kam patrí. V skutočnosti však išlo len o rokmi a zničenými životmi overený postup, ktorý na verbovanie používajú sekty po celom svete. Liz v úvodoch kapitol stručne objasní psychologické fakty, na ktorých sekty stavajú, vysvetľuje, prečo to funguje a prečo nie je nikto v bezpečí, a potom pokračuje v rozprávaní vlastného nepekného príbehu.
Fakt nemám čo tejto knihe vytknúť. Autorka nič neprikrášľuje ani neospravedlňuje, z jej prejavu je cítiť obrovskú vďačnosť, a napriek náročnej skúške neskĺzava do sebaľútosti, aj keď by si zaslúžila poľutovať, pomojkať a uvariť bylinkový čajík.
Sme vhodení do miestnosti, ktorú práve opúšťa náš hrdina s myšlienkou na smrť, tentokrát svoju vlastnú. Ale pozor, nejde spáchať samovraždu v klasickom ponímaní, že si uviaže makramé o luster a veci podobné, on sa skrátka rozhodol zomrieť. Na to, že mu prakticky vidíme do hlavy, sme žalostne málo informovaní. Ale to vôbec nevadí, pretože jeho ponuré, depresívne a znepokojivé rozprávanie vás zaujme, aj keď ste zainteresovaní ako Danko v autoškole. A nou vorís bejbís, ono to čoskoro začne dávať zmysel, keď Nico skočí na chronológii deja o pár dní čelom vzad a začne vysvetľovať, čo k jeho momentálnemu rozpoloženiu viedlo.
Autorka majstrovsky vytvorila postavy, ktoré sú tragicky ľudské. Nico, trpiaci utkvelou predstavou, že je nový Magneto, akurát namiesto vidličiek priťahuje zubatú. Nicova matka sa ťažko vyrovnáva so subjektívne ubúdajúcou atraktivitou a všetci vieme, že takto pošramotená sebaúcta nevedie k milionárovi so záľubou v BDSM. Nevedie, pardon, fakt nie. No a Nicov tato, to je vrcholne melancholická postava muža, ktorý za agresiu skrýva vlastnú neistotu a frustráciu zo zdravotného stavu. Naozaj, prepáčte mi ten výraz, nikto nie je prvoplánovo jebnutý, všetci sú viacvrstvové, nešťastné a utrápené bytosti.
Frandino zadelila záver, nad ktorým čitateľ podumá nejednu chvíľu. Nie je to nič, čo by vás nejak vyšokovalo, nie je to, že vrahom bolo identické dvojča ktoré bolo vlastne trojča opačného pohlavia, ale autorka to na vás len tak šplechne a zrazu vám to celé klikne v hlave a bude to dávať zmysel, ktorý ste tam predtým nevideli. Skrátka, mám rada, keď kniha dokáže prekvapiť aj úplne logickým a racionálnym rozuzlením.
Varovanie ministerstva zdravotníctva: toto hodnotenie bude pochádzať od osoby trpiacej akútnou inFitzekáciou - rozumej predávkovaním Fitzekom. Holt, nemala som sa do neho hrnúť tak skoro po Dievčati z kalendára, lebo takto mi ponožky rolovali aj veci, ktoré by ich inak nechali na mieste. V prvom rade - opäť vás čaká nadupané a akčné čítanie, kde nikdy neviete, na čom ste, okolnosti sa menia štyrikrát za stranu, veriť môžete iba daňovému úradu a pre istotou sa na nikoho príliš neviažte. Fitzi si opäť vzal na paškál intezívne náročnú tému - tentokrát nič príjemnejšie než zneužívanie a obchodovanie s deťmi - ale nie aby ju rozobral do hĺbky alebo aby apeloval na medzery v zákone. On ju použije ako podložie pre svoju akčnú jazdu.
Aj keď pindám, na Fitzekovi mám rada, že svoje za vlasy a iné ochlpenie pritiahnuté príbehy stavia na vedeckom základe. Tentokrát sa zaoberá teóriami o možnej reinkarnácii, v ktorej strede je práve Simon.Rozuzlenie mi však v celej tej akcii napokon prišlo uponáhľané. Dáva síce zmysel, ale nie taký ten uspokojivý ako keď sa vám podarí rovnako predierkovať 200 papierov. A odhalenie páchateľa je na môj vkus alibistické - nemám rada, keď autor postavy naschvál drží na okraji, aby ich vo finále mohol triumfálne vytiahnuť ako zabudnú fľašu domácej počas silvestrovskej noci.
Pokiaľ patríte k Fitzekovým skalným, asi ste už dávno prestali čítať, takže sa vám nemusím ospravedlňovať a iba skonštatujem, že zrejme budete opäť spokojní, lebo čo sa týka svižnosti, prekvapivosti a originality, zostáva verný sám sebe aj svojím čitateľom.
Sagerove hrdinky sú kompetentné ako hraboš v sklade Kauflandu. Rada by som povedala, že Anna je svetlou výnimkou, ale najrýchlejšie torpédo to veru nie je. Človek by povedal, že keď plánujete pomstu desať rokov, budete mať na každú situáciu osem rôznych variácií a dokážete zareagovať, aj keby sa zrazu otvorili nebesia a na vlak dosadla mimozemská posádka tvorená ružovými modlivkami hrajúcimi na bendžo. Annu však vykoľají (vlakový humor) hneď prvá zákruta a potom to skôr vyzerá ako akútny prípad Parkinsonovej choroby, než že by mala situáciu pevne v rukách.
Aby som však nekrivdila, už od prvých strán si ma získala atmosféra Orient Expresu. Sager si síce požičal prostredie a motív pomsty, ale zvyšok príbehu už rozohral po svojom. Dá vám pocítiť klaustrofobické pocity, ktoré sa zmocnia prítomných, keď si uvedomia, že môžu byť ďalší na rade, a Anna napriek všetkému tvrdohlavo odmieta ukončiť svoju morbídnu krasojazdu - aspoň v jednom bode sa pevne drží svojho plánu. Napätie, na rozdiel od predchádzajúcich kníh, nie je stavané na nadprirodzenom prvku, ak nerátam občasné Annine haluze z vyčerpania, ale na tiesnivej nálade a strachu o život. Každých dvadsať strán som mala novú teóriu a chechtala som sa pod fúzy, aká som len šikovná, že som na to prišla, kým ma Riley nevyviedol z omylu, že som prišla akurát tak na konský ko...pyto.
Antagonisti sa na prvých stránkach javia ako klasické, prospechárske, oportunistické svine, čo si dajú za dolár vyraziť všetky zuby a potom si ich nechajú nastrkať do zadnice. Sager však postupne odhaľuje ich motívy a hĺbku sprisahania a väčšina obrazu zrazu nie je čiernobiela.
