Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Celý čas som mala taký pocit, že vlastne nechápem, čím by ma mala kniha zaujať. Príbeh chlapa v kríze stredného veku. V práci rieši nástup AI a mladšiu kolegyňu, s ktorou si začne aférku. Doma má malé dieťa, ktorému stále pchá do rúk “ajpet” a nešťastne konštatuje, že by radšej mohol chcieť čítať knižky, a manželku, ktorá trpí úzkosťami, je na antidepresívach a nevylezie celé dni z postele.
Nečítalo sa to zle, miestami tam aj boli zaujímavé myšlienky, ale celé to je nejaké pomalé, rozvláčne a bez pointy. Práve to je možno pointa, viackrát sa v knihe spomína, že na rozdiel od príbehov veci, ktoré sa nám dejú v živote, nemajú jasný začiatok ani koniec, len nejasné a často komplikované jadro.
3,5*
Konečne sa aj ku mne dostali Amerikáni, ktorých som si plánovala prečítať, odkedy vyšli a odkedy som si vypočula pár podcastov s Tomášom Hudákom.
V istých ohľadoch to bolo nesmierne zaujímavé čítanie. Téma emigrácie tisícok Slovákov do Ameriky na začiatku 20.storočia je tu spracovaná perfektne a mnohovrstevne. Odkrýva, v akých neľudských podmienkach žili v zasľúbenej zemi. Ako pracovali 12-hodinové šichty 7 dní v týždni. Ako vo veľkých fabrikách vykonávali často život-ohrozujúce činnosti za minimálne mzdy. Ako boli šikanovaní nielen domácimi, ale aj prisťahovalcami z “lepších” krajín, prezývaní Hunkies a ponižovaní na každom kroku. Ako sa niektorí dokázali presadiť a nájsť si miesto v tomto novom svete, a niektorí po pár rokoch odchádzali naspäť do rodnej zeme, aby nemuseli do konca života byť obyvateľmi druhej kategórie…
Takisto ale píše o tom, ako až za veľkou mlákou sa Slováci dokázali kultúrne a národne osamostatniť a precítiť vlastnú identitu, spôsobom, akým to dovtedy v Rakúsko-Uhorsku nebolo možné. Ako v Amerike vydávali slovenské noviny, začali sa viac zaujímať o politické dianie. Ako sa niektoré ženy dokázali realizovať a zrazu nebyť len kuchárkami a upratovačkami svojim manželom.
Čo mi nesadlo vôbec, bol príbeh hlavného hrdinu. Ondrej mi bol sympatický asi tak prvú tretinu knihy, teda približne dovtedy, kým neprišiel do Ameriky a kým ešte nebolo jasné, že je to vlastne rozprávkový superhrdina v prestrojení, a každá vedľajšia postava prichádza na scénu len preto, aby mohol vykonať ďalší dobrý skutok a zachrániť svet. Čítala som to už v nejakých recenziách a myslela som si, že som na to pripravená, ale bolo to až absurdne prepálené.
Chápem, že autor vychádzal z akejsi legendy o tajomnom superhrdinovi, ktorú si Slováci v Pittsburgu vytvorili, ale pre mňa to dosť ubralo na kvalite čítania. Inak to ale bolo veľmi zaujímavé, možno by mi to stačilo ako faktografia.
Cora ide jedného dňa v roku 1987 na matriku dať zapísať meno svojmu novonarodenému synovi. Spoločnosť jej robí 9-ročná dcéra Maia. Jej muž synovi meno dávno vybral, bude to Gordon tretí a odmieta o tom čo i len diskutovať. Cestou na matriku však matka s dcérou vedú zaujímavú debatu o menách a o tom, ako tvarujú našu identitu a naše osudy. Maii by sa páčilo, keby sa jej bratček volal Bear, Cora mu zase vybrala meno Julian.
Príbeh sa roztrojí a my zrazu sledujeme - v 7-ročných intervaloch - krátke ukážky zo života Beara, Juliana, Gordona. Od bábätka až po dospelého muža. A s ním aj celú jeho rodinu, ktorej osud a vnútorná dynamika sú v každej z troch paralelných alternatív diametrálne odlišné.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Mená sú hrou s alternatívnymi svetmi typu čo by bolo keby. A s tým som knihu vlastne aj brala do rúk.
Príbeh Cory a jej detí ale ani tak neovplyvňujú ich mená. Výber konkrétneho mena pre Beara, Juliana či Gordona len spustí sled udalostí, ktoré určia, kedy (a či vôbec) sa im podarí oslobodiť od despotického, násilného muža, ktorý si vlastné traumy zo vzťahu s rodičmi lieči psychickým aj fyzickým týraním ženy a vytváraním toxického prostredia, ktoré silno zasahuje aj obe deti. Kým Bear napríklad vyrastá bez otca a svetlom v živote svojej matky aj sestry, Gordon sa snaží naopak otcovi zaliečať tým, že na mamu a sestru mu donáša.
Je to o dosť silnejšie a emotívnejšie čítanie, ako som si pôvodne predstavovala. Kniha hovorí o efekte motýlich krídiel, ako aj zdanlivo malé rozhodnutia vedia spôsobiť obrovské zmeny. Hovorí o tom, čo formuje našu identitu. Skúma, ako sa traumy prenášajú z generácie na generáciu, ale aj to, ako ľudia dokážu zmeniť vzorce správania. Ukazuje, že odvaha nemusí byť dramatická ani hlasná.
A takisto krásne ukazuje, že neexistuje jediný „dokonalý“ život. Aj tá najsľubnejšia časová línia nakoniec obsahuje straty, sklamania a zlé rozhodnutia. Možno nemáme jednu ideálnu cestu a každý život je zmesou radosti aj bolesti.
Športová romantika úplne valcuje kníhkupectvá, mám pocit, že sa teraz iné ani nečíta. Do oka mi padla táto novinka od Lynn Painter, a som veľmi rada, že som jej dala šancu, pretože ma to nesmierne bavilo.
Alec je hokejista, Dani zase taký ten akademický typ. Kedysi trávievali spolu prázdniny a boli nerozluční, jej otec je ale vojak z povolania, ktorý sa stále sťahuje, a tak sa pekných pár rokov nevideli. Teraz sa ale jej rodičia rozvádzajú a ona sa sťahuje do jeho mestečka s mamou, ktorá tam vyrastala. On si myslí, že ona sa vykašlala na neho, ona presný opak. Plánujú sa prinajlepšom navzájom ignorovať. Ale samozrejme osud to zariadi inak a proste MUSIA sa tváriť, že spolu chodia. Neznie to ako nič originálne, ale!
Sú tu veľmi milé dialógy.
Celé mestečko je jedna úžasná komunita, ktorá žije stredoškolským hokejom a navzájom sa podporuje.
Rodičia Dani sa rozvádzajú a ona rieši komplikovaný vzťah s otcom.
Popri tom bližšie spoznáva mamu, pretožev jej rodnom meste zrazu začne objavovať jej doteraz nepoznané stránky.
Nemenej zaujímavé je sledovať, ako si hľadá cestu k dedovi, ktorý je veľmi nevýrečný a na prvý pohľad si nemajú čo povedať.
Alec má s rodičmi krásny vzťah, no riešia zase problémy s otcovým zdravím a financiami.
Obedné pauzy trávia v školskej knižnici
Dani sa ani raz v knihe nepostaví na korčule (irituje ma preto obálka ) ale vyskúša aspoň “boot hockey” - hokej v obyčajných zimných topánkach (ak existuje nejaký slovenský názov, doplňte ma prosím
Autorka ku knihe vytvorila na spotify playlist, odporúčam
Proste jedna milá young adult, pri ktorej sa budete určite usmievať podobne ako Lepšie ako vo filme.
(Jediné, čo mi vadilo, bolo dosť veľa nadávania, f*ck v každej vete, badám, že je to taký trend, ale pre mňa by nemusel byť až taký intenzívny…)
“Zakrátko… si uvedomila, že ľudia jej rozprávajú svoje príbehy. Možno to robievali vždy, ale teraz je to iné, teraz k nej príbehy naťahujú ruky a ona ich zhromažduje. Je iba
prázdnou nádobou.”
Janice je upratovačka a považuje sa za zberateľku príbehov. Príbehy si ju nachádzajú všade - v domácnostiach, kde upratuje, na cestách autobusom… ona ich počúva, zbiera a v hlave si z nich buduje rozsiahlu knižnicu. Argumentuje, že to robí preto, lebo ona sama svoj vlastný príbeh nemá.
Zberateľka príbehov začína možno trochu predvídateľne - Janice nám rozpráva príbehy ľudí, ktorých domácnosti upratuje. A je to pekné, Sally Page má múdre myšlienky a slová na stránkach plynú krásne pomaly a poeticky.
Ale zďaleka to nie je všetko, čo môžete od knihy čakať! Na scéne sa objaví pani B, ktorá sa zubami-nechtami drží svojho univerzitného bytu, preplneného haraburdami, aj keď ju oň chce obrať syn. V štýle Tisíc a jednej noci rozpráva Janice príbeh z minulého storočia o istej Beke, z ktorej sa vykľuje milenka britského kráľa Eduarda (neskôr známeho tým, že abdikoval, aby sa nemusel vzdať svojej americkej rozvedenej lásky).
Pani B je okrem rozprávačky aj dobrá pozorovateľka, a pomôže Janice postupne vyrozprávať ten jej príbeh. A že nie je ani trochu obyčajný!
Je tu jemná romantická linka, je tu vyrovnávanie sa so smútkom, hľadanie vlastného hlasu, je tu jeden neskutočne rozkošný (aj keď údajne dosť vulgárny) foxteriér s menom po rímskom panovníkovi… a všetko sa nakoniec prepojí do krásneho konca.
Po Knihe začiatkov som sa bála, že Zberateľka príbehov sa jej nevyrovná, ale bolo to rovnako krásne čítanie. O pár týždňov vychádza tretia kniha autorky, a určite si ju chcem prečítať.
“…Keď počúva, drobným prikývnutím dáva najavo, že vie, čo je vo veci - pre mohých je jednoducho miskou, do ktorej môžu vliať svoje dôvernosti. Príbehy sú často nečakané, inokedy vtipné a pútavé. Niekedy sú presýtené ľútosťou alebo plné povzbudenia. Janice má dojem, ze ľudia jej ich rozprávajú, pretože im verí. Užíva si nečakané zvraty a hltá ich zveličené slová. Keď je večer doma s manželom, ktorý
ju zavaľuje skôr prejavmi ako príbehmi, vracia sa v myšlienkach k svojim obľúbeným a vychutnáva si ich jeden po druhom.”
Detvanka vás zoberie na nostalgickú prechádzku dospievaním na prelome tisícročí, kedy sme jazdili po sídlisku na bicykli, nemali mobily a chodili sme volať kamarátov von pomocou zvončeka pri bráne paneláka.
Tínedžerka Janka žije v Detve. Chodí na základnú školu, stretáva sa s kamarátmi každý večer vonku, chodia spolu na kolotoče, ak práve prídu do mesta, alebo len posedávajú spolu, rozprávajú sa a hrajú karty. Janka rieši priateľstvá, hádky, prvé lásky. Nie vždy harmonické vzťahy s rodičmi (a medzi rodičmi). Neskôr sa dostane do Bystrice na gymnázium a zvyká si na život na stredoškolskom internáte. Je to pekné, pomalé čítanie o dozrievaní, formovaní vlastného svetonázoru a hľadaní vlastného miesta v komunite.
Na pozadí týchto obyčajných dní prebiehajú prvé roky samostatnej Slovenskej republiky. Ani Detve sa nevyhnú politické mítingy, na ktoré chodia babky demokratky, a aj sem zavíta budúci premiér na bicykli. Bola to zvláštna doba pre našu krajinu. Všetko bolo také nejaké nové, tak trochu surové, neobrúsené… Na jednej strane život plynul rovnako, na strane druhej akoby sa všetci tak trochu hľadali.
A možno to bolo len tým, že knihu píše tínedžerka. A že jej pohľad na svet je veľmi blízky tomu, ako si ja na toto obdobie spomínam, pretože som bola približne v rovnakom veku (aj keď nás delilo možno pár sto kilometrov).
Kniha sa inak číta ako zápisky v denníku. Niekedy to pôsobí tak autenticky, až som stále rozmýšlala, nakoľko je príbeh autobiografiký.
Odporúčam najmä mileniálom, ktorí si chcú zaspomínať na 90-te roky
Niekoľko žien dostane pozvánku na stretnutie do právnickej kancelárie, medzi nimi aj hlavná hrdinka Lily. Každá dostane krabičku s tajomným obsahom. Krabičky sa našli pri búraní bývalej pôrodnice pre slobodné matky, a obsahujú nápovedy, ktoré by mali viesť k prepojeniu ich súčasných majiteliek s ženami, ktoré ich tam kedysi nechali.
Talianska dcéra je prvou knihou novej série. Táto prvá kniha je príbehom Lily a jej predkov. No zdá sa, že všetky knihy budú nejakým spôsobom prepojené s Londýnom a postupne budú odhaľovať obsah všetkých záhadných krabičkek.
Taliansku dcéru som si fakt užila. Bola to taká príjemná zmes spoznávania inej krajiny, romantiky, pátrania po minulosti a hľadania samého seba. Sú tu dve dejové línie, jedna súčasná a jedna približne počas 2.svetovej vojny. Jedna sa točí okolo hrozna a vína, a odohráva sa v rodinnom vinárstve v Toskánsku. V druhej je balet, milánska La Scala, rodinná pekáreň a lahodné pečivo s lieskovoorieškovou náplňou.
Druhá bude nasledovať Kubánska dcéra, veľmi sa na ňu teším. A som zvedavá, či sa na konci tejto (podľa všetkého 8-dielnej) série dočkáme nejakého hlbšieho prepojenia, alebo to budú len nezávislé príbehy.
Labutia pieseň uzatvára sériu Nantucket, ktorou Elin Hilderbrand vzdáva hold jej milovanému ostrovu. A robí to vo veľkom štýle!
Zabehnutý život na ostrove rozvíri príchod manželov Leslee a Bulla Richardsonovcov. Nikto o nich poriadne nič nevie, no za 22 miliónov kúpili bez mihnutia oka “trojitú osmičku” - vilu, ktorá v dôsledku klimatických zmien má podľa expertov tak sto rokov, kým ju pohltí oceán. Čoskoro začnú obyvatelia ostrova dostávať pozvánky na divoké večierky plné kulinárskych špecialít a prepracovaných drinkov.
Lenže prepletajú sa dve dejové línie - začiatok leta a jeho koniec - a my teda od prvých strán vieme, že sa udialo niečo hrozné. Dom zhorel do tla a zmizla osobná asistentka Richardsonovcov Coco. Podpálila dom a utiekla? Alebo ju niekto zavraždil?
Elin aj v tejto knihe opäť výborne rozohrala množstvo príbehov a osudov. Každá postava má nejaký motív, nejaké kostlivce v skrini, a nikoho nešetria klebetiaci obyvatelia (a autorkine sardonické opisy). A rovnako si užijeme aj ďalšiu špecialitu autorky - opisy jedál a nápojov, ktoré útočia na zmysly a menia príbeh na jeden veľký kulinársky zážitok.
Nantucket mi vďaka tejto sérii prirástol k srdcu, hneď by som ho išla navštíviť. Je mi ľúto, že týmto štvrtým príbehom sa séria uzatvára… Bola to zase raz dokonalá letná oddychovka. Tajne dúfam, že ešte nejaká kniha od autorky si k nám ešte nájde cestu.
Inak ak ste ešte nečítali ani jednu z štyroch kníh, pokojne začnite touto. Príbehy sú na sebe úplne nezávislé, aj keď niektoré postavy a miesta sa kde-tu opakujú.
Prečítané za jeden večer!
Je to celé úplne rozkošné a cosy, plné vtipných rozhovorov a rôznych čudesných postáv, a popravde som nečakala, že ma to tak veľmi bude baviť.
Guinevere je poslušná, milá, dobre vychovaná dcéra z lepšej rodiny, ktorá cestuje na druhý koniec krajiny na dohodnutý sobáš za snúbencom, ktorého nikdy nevidela. Nesie si truhlicu z hruškového dreva, ktorú nevie otvoriť, no malo by v nej byť jej veno. Oskar je chudobný polork s klami (pôvodne sa kniha volá Tusk Love, no fakt netuším, ako by sa to dalo preložiť do slovenčiny), ktorý pôvodne plánuje navštíviť rodný klan jeho mamy, no uľútostí sa a sprevádza Guinevere nebezpečnou krajinou.
Ona je pozitívne slniečko, on grumpy hundroš. Ale iskrí to medzi nimi od prvého momentu a žiadny slow burn sa nekoná, pomerne rýchlo si k sebe (aj napriek jej slušnej výchove a snúbencovi) nájdu cestu a cestovanie si riadne spríjemňujú ;)
Okrem toho ona jemu pomáha vyrovnať sa so stratou mamy, on jej zase pomáha preskúmať (vcelku toxický) vzťah s rodičmi a nájsť samu seba.
Chýbal mi trochu nejaký world-building, a ocenila by som mapu, aby som vedela, odkiaľ idú kam… mapa vraj niekde online existuje! Pre mňa už je neskoro, ale vy možno túto informáciu využijete…
Celé to bolo nesmierne sympatické a čítalo sa to samé.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Výborný, nesmierne citlivo a emotívne napísaný príbeh o tom, ako jedno nepremyslené rozhodnutie dokáže úplne vykolajiť váš život.
Even má 18, je maturant, talentovaný lezec a chystá sa na majstrovstvá Nórska. Keď jeden večer stretne staršiu študentku Iben a strávi s ňou noc, beznádejne sa do nej zamiluje, no netuší, aké dramatické následky mu to prinesie.
(Neviem opísať knihu bez spoilerov a preto ak plánujete knihu čítať a nechcete nič vedieť, preskočte nižšie. Ja som už toto, čo tu napíšem, o knihe vedela, a možno aj preto sa mi kniha tak páčila, inak by mi asi prvých sto strán dosť liezla na nervy…)
*** spoiler ***
Asi tušíte, že (aj názov knihy to napovedá) Iben otehotnie. Čo ale zistí Even až cca v polovici knihy, keď mu zavolajú z psychiatrie, kde Iben hospitalizujú a oznámia mu, že o pár týždňov sa stane otcom a Iben nebude schopná sa o dieťa starať, tak sa má rozhodnúť, či má o dieťa záujem.
*** komiec spoileru ***
Autorka získala za knihu v roku 2024 cenu nórskeho Ministerstva kultúry za literatúru pre mládež - a je dôležité ju vnímať presne takto, ako knihu pre mládež. Príbeh je svižný, kapitoly krátke, číta sa to samé, no je to celé veľmi silné, emotívne, ťaživé. Veľa to dá aj dospelému čitateľovi.
Nemohla som prestať rozmýšlať nad tým, že môj syn bude o pár rokov vo veku Evena. Ako by sa zachoval? Ako by sme sa zachovali my rodičia? Čo je vôbec v takej situácii to správne?
Páčilo sa mi, ako intenzívne kniha opisovala, čo Even prežíva, ako bojuje sám so sebou, ako riešil naoko nepodstatné, no pre tínedžera zásadné veci. Čo si pomyslia kamaráti, to sa nikto nemôže dozvedieť!
(Jedna vec, ktorú som silno vnímala, bol fakt, že kniha je z nórskeho prostredia a Evenovo rozhodovanie tým bolo veľmi silno ovplyvnené. Na Slovensku by sa asi sotva prehrabával všemožnými typmi podpory pre mladých single rodičov…)
Skvelá, podmanivá kniha, ktorú som nedokázala pustiť z rúk!
