Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Ľudia z lesa sú vraj Hardyho obľúbeným románom. Žiaľ, ja s ním súhlasiť nemôžem. Hoci nesie peknú myšlienku, medzi moje obľúbené diela nepatrí :/
Hardy sa však ako vždy nezaprel a opäť nádherne vykreslil lesnú dedinku Malý Hintock, kde sa akoby zastavil čas. Žijú tu sedliaci - jednoducho a obyčajne. Nikdy nevideli svet, nemajú vzdelanie a les nie je len ich pracoviskom, ale aj súčasťou identity.
Páči sa mi, že si Hardy vo svojich románoch vytvoril vlastný svet. V tejto knihe sa dokonca spomína mestečko Casterbridge, ktoré je nám spolu so svojím niekdajším starostom už dobre známe :) Baví ma v každom diele spoznávať životy ľudí z inej spoločenskej vrstvy a popri tom sa vracať na dôverné miesta.
Ľudia z lesa ma však sklamali dejom. Nádejný úvod s Marty Southovou skončil prirýchlo a na zvyšok románu čitateľom prischla nemastná-neslaná Grace. Zatiaľ čo pri väčšine kníh bývajú posledné kapitoly tie najnapínavejšie, tu to bolo celkom naopak. Stále sa riešilo to isté a ja som stratila chuť otáčať ďalšie stránky. Avšak, v závere asi tuším, prečo. Hardy nám pripomína, že ani vzdelanie, ani majetok, ani spoločenské postavenie z človeka automaticky nerobia lepšieho človeka. Tí, ktorí majú najmenej, veľakrát prídu aj o to posledné. Napriek tomu si zachovajú to najcennejšie: rýdzosť svojho charakteru. A čo je viac?
Ach, milá Lucy. Chýbala si mi.
Zatiaľ som od Lucy čítala len Annu zo Zeleného domu, a preto ma zaujímalo, či si ma rovnako získa aj jej jediný román pre dospelých. A môžem s radosťou povedať, že áno.
Keby mi niekto ukázal len krátky úryvok bez mena autorky, okamžite by som spoznala, že ide o Lucy. Jej rukopis je jednoducho nezameniteľný. Píše s neuveriteľnou ľahkosťou a citom, takže aj napriek tomu, že dej nie je plný dramatických zvratov, knihu som doslova zhltla na jedno posedenie.
Vždy som obdivovala jej talent nájsť krásu vo všednosti. Jej knihy mi zakaždým pripomenú, aby som sa na svet okolo seba pozerala o trochu pozornejšie a tešila sa aj z maličkostí. V tom, čo bežne prehliadam.
Lucy výborne vykreslila nielen svet Valancy, ale aj jej svojráznu rodinu. Často sa mi pri knihách s väčším množstvom postáv stáva, že ich neviem odlíšiť. Tu som však tento problém nemala. Lucy dala každej z nich vlastný hlas a povahu, vďaka čomu pôsobili skutočne živo. Prekvapilo ma, že nešetrila humorom, a veľakrát som sa schuti zasmiala. Najmä vo chvíľach, keď sa z tichej a poslušnej Valancy stala rebelka, ktorá konečne nahlas povedala, čo si naozaj myslí. Sledovať jej premenu bolo skutočne oslobodzujúce.
Aj vy ste niekedy mali chuť na všetko sa vykašľať? Na názory a očakávania druhých ľudí? Hoci neviem, či by Valancy našla odvahu zmeniť svoj život nebyť osudného listu, jej príbeh je pre mňa krásnou pripomienkou toho, že na šťastie nemožno len nečinne čakať. Treba mu ísť naproti. Jej odvaha bola pre mňa veľmi inšpiratívna, a preto oddnes patrí medzi moje obľúbené ženské literárne hrdinky.
Thomas Hardy mi ako spisovateľ veľmi sadol, a preto som po dočítaní Ďaleko od hlučného davu pristupovala k ďalšej knihe plná očakávaní. Už z anotácie som tušila, že ma čaká poriadna čitateľská jazda. Veď kto by dokázal predať na trhu vlastnú ženu a dieťa? Musela som toho Michaela Hencharda spoznať a zistiť, ako sa jeho situácia vykryštalizuje.
Hardy si ma získal hlavne preto, že dokáže človeka úplne preniesť do svojho sveta. Kým v Ďaleko od hlučného davu boli ústrednými postavami pastieri a ich každodenné strasti, v tomto diele sa zoznamujeme s obyvateľmi mestečka Casterbridge - roľníkmi, remeselníkmi a obchodníkmi s obilím.
Hardy mestečko vykreslil tak dôverne, že som sa aj ja na niekoľko hodín stala jeho obyvateľkou. Všetky postavy som si dokázala živo predstaviť a pôsobili na mňa familiárne ako vlastní susedia a starí známi.
Na knihe sa mi páčilo aj to, že dej vôbec nestagnoval. Hneď v úvode začal dramatickou udalosťou a ďalej plynule napredoval. Každá kapitola priniesla nový zvrat, ktorý ma nútil otáčať ďalšiu a ďalšiu stranu.
Michael Henchard bol vskutku svojrázny človek. Nemôžem povedať, že ide o negatívnu postavu, aj keď na jednu chybu v minulosti som nedokázala hľadieť inak než s odsúdením. Mám však pocit, že sa nám ho Hardy pokúšal „poľudštiť“. Nejakým záhadným spôsobom si ma získal, bolo mi ho ľúto a dokonca som túžila, aby aj on našiel svoje šťastie.
Lenže Henchard, aj keď to šťastie našiel, mal veľký talent si ho sebadeštruktívne zničiť. A bohužiaľ preto ani jeho príbeh nemohol dopadnúť inak. Táto kniha dokazuje, že každý človek je strojcom vlastného šťastia. A život je v podstate len boj s našimi rozporuplnými vlastnosťami a emóciami.
Ďalšie úžasné dielo od Hardyho a ja sa už teším, na ktoré sa vrhnem ďalej…
Sériu kníh Before the Coffee Gets Cold mám veľmi rada. Avšak po prečítaní 5. časti mám pocit, že nastal ideálny čas na jej ukončenie. Podstata deja sa síce opakuje, ale doteraz ma každá časť niečím prekvapila. Vždy sme sa dozvedeli niečo nové o fungovaní kaviarne, zamestnancoch či pravidlách cestovania v čase, prípadne sme sa presunuli do kaviarne Donna Donna. Dej tak pôsobil živo a čitateľ mal stále čo objavovať. V 5. časti mi žiaľ, chýbalo niečo navyše :/
Príbehy boli napriek tomu krásne a odrážali tému láskavosti, ako napovedá aj samotný názov knihy. Zaujala ma myšlienka, že sa niekedy až príliš sústreďujeme na to, aby sme sa niekomu ospravedlnili. V príbehoch vidíme, ako sa postavy rozhodli využiť ten krátky čas so svojimi blízkymi iným spôsobom. Nie vždy je totiž ospravedlnenie to najdôležitejšie, čo druhý človek potrebuje počuť. Niekedy sme sebeckí a snažíme sa najmä uľaviť od vlastných výčitiek. Namiesto toho by sme sa mali zamyslieť nad tým, že niekedy stačí človeka vypočuť, poďakovať mu alebo mu dať najavo, ako nám na ňom záleží.
Jedno sa musí uznať. Villette je výnimočná kniha. Počas čítania som zažívala toľko rozporuplných pocitov, až ma to samotnú prekvapilo. Miestami som ju mala chuť vyhodiť von oknom, inokedy som sa smiala, občas mi vyhŕkli slzy a niekedy som len nechápavo sedela a premýšľala, čo som práve prečítala. No jedno je isté. Nútila ma nad ňou rozmýšľať vo dne aj v noci.
Villette bola pre mňa zatiaľ najnáročnejším viktoriánskym románom, aký som čítala. Musela som sa skutočne sústrediť, aby som úplne porozumela siahodlhým vnútorným monológom Lucy. A úprimne? Doteraz neviem, čo si mám o nej myslieť.
Hnevala ma. Prvých 200 strán som mala pocit, akoby som čítala knihu, z ktorej niekto vytrhol dôležité časti a mne zostali len útržky. Nevidela som celý obraz a nevedela som, čomu vlastne veriť.
Veľakrát som mala pocit, že sa Lucy zbytočne ľutuje a za mnohé situácie si môže aj sama. Zvykla si na život v úzadí, vyhovovalo jej zostať v tieni, byť neviditeľnou. Akoby ani nechcela poriadne žiť, len prežívať.
No postupne sa mi začala otvárať čoraz viac. A v niektorých momentoch som v nej dokonca videla samu seba. Najmä v situáciách, keď jej celé telo a duša túžili niečo urobiť, no nakoniec sa stiahla späť a potom to ľutovala.
Napriek náročnosti bola kniha plná silných myšlienok a zaujímavých úvah, ktoré mi ešte dlho zostanú v hlave. Ani na jej koniec nikdy nezabudnem... Myslím, že ju budem musieť prečítať ešte aspoň 23-krát, aby som ju dokázala skutočne rozlúštiť.
Na tejto knižnej sérii sa mi najviac páči to, že je ideálna na cesty. Obsahuje ľahké a tenké knihy s jednoduchým dejom, takže ich môžete vytiahnuť kedykoľvek máte chvíľku času, prečítať si pár strán alebo jednu kapitolu a vrátiť sa k nim opäť nabudúce. Taktiež, ak máte voľné popoludnie, jeden diel viete prečítať v priebehu pár hodín. :) A niekedy presne takýto typ knihy potrebujem...
4. diel série bol rovnako príjemným čítaním, avšak v priebehu deja som sa doslova „stratila v čase“. V 3. dieli sme totiž odcestovali na sever Japonska do kaviarne Donna Donna. 4. diel však pokračuje už opäť v známej Funiculi Funicula. Zrazu tu ale nie je prítomná dcéra Kazu a Miki sa len nedávno narodila. Postupne mi došlo, že sa dej odohráva v inom časovom rozmedzí, a chýbala mi taká plynulá následnosť, akú by som čakala.
Kazu a Nagare boli naozaj len vedľajšími postavami a nič nové sme sa o nich nedozvedeli. Za pozitívum považujem príbehy ľudí z kaviarne, ktoré boli naozaj rozmanité. Páči sa mi, že viacerí z nich hlbšie premýšľali nad pravidlami a kládli zamestnancom uštipačné otázky, ktoré aj nám ako čitateľom dlho vŕtali v hlave ;)
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Tretia časť tejto obľúbenej knižnej série bola pre mňa príjemným prekvapením. Často premýšľam nad tým, ako bude dej pokračovať a či ďalší diel nebude len zbierkou náhodných príbehov. Autor ma však zakaždým prekvapí tým, ako šikovne dokáže jednotlivé časti prepojiť.
Tentokrát nás zavedie na sever Japonska, do úplne inej, no rovnakou legendou opradenej kaviarne Donna Donna. Okrem „známych tvárí“ spoznávame aj nové postavy a ich životné osudy. V tejto časti autor rieši najmä tému smrti a vyrovnávania sa so stratou blízkeho človeka. Oceňujem, ako citlivo a s rešpektom túto tému spracoval. Čitateľovi ponúka pochopenie a nádej.
Knihu uzatvára silná a dojímavá myšlienka nedovoliť, aby sa smrť našich blízkych stala zdrojom nášho nešťastia. To najkrajšie, čo pre nich môžeme urobiť, je žiť ďalej. A to nie len kvôli nim, ale hlavne kvôli sebe....
Pokračovanie série o magickej kaviarničke nás posúva niekoľko rokov dopredu a my opäť sledujeme osudy ľudí, ktorí sa rozhodli vrátiť v čase. Okrem nich sme bližšie spoznali aj zamestnancov kaviarne a ich nový prírastok v tíme - Miki :) Konečne vieme, kto je duch sediaci na magickej stoličke a potešil ma aj príbeh o cestovaní do budúcnosti.
Hoci sa niekomu môže zdať dej pomerne jednoduchý a opakujúce sa pravidlá kaviarne zbytočné, mne sa práve toto na nich páči. Celá séria sa zaradila medzi moje comfort reads <3 Každý príbeh je jedinečný a dáva nám priestor zamyslieť sa....nad každou postavou, ich osudom a nad tým, čo im opätovné stretnutie s blízkymi prinieslo. Záver ma zaskočil a už teraz sa teším, keď siahnem po tretej časti.
Tento typ cestopisov, ktoré sú písané formou denníka, ma veľmi baví. Anglickom som očarená, podobne ako autorka, už od základnej školy. Londýn som navštívila zatiaľ dvakrát, ale až počas dvojtýždňovej stáže v zahraničnej firme som naplno okúsila život v tomto veľkomeste. S Ellie som sa v mnohom vedela stotožniť a som šťastná, že mi vďaka nej pribudol nový zoznam vecí, čo vidieť a vyskúšať.
Páčilo sa mi, že nezanevrela na to, aká je, a celú knižku niesla v smere, ktorý ju zaujíma najviac - história, keďže je bývalá archeologička. Vďaka tomu mala knižka niečo svojské. Bavili ma najmä kapitoly, v ktorých sa s nami delila o rôzne historické fakty. Ellie ich navyše podala tak zaujímavo, že si ich budem pamätať ešte dlho.
Ani čítanie o jej bežnom živote so snúbencom, neskôr manželom, mi vôbec neprekážalo. Bolo to milé rozprávanie, vďaka ktorému sme ju ešte viac spoznali ako človeka.
Jediné, čo by som knihe vytkla, je veľké množstvo prirovnaní, asi v snahe zabaviť čitateľa. Bolo ich tam však priveľa, takže mi to miestami prišlo skôr trápne alebo nasilu. Rovnako by som pretriedila niektoré kapitoly. Autorka k nim ani nemala poriadne čo povedať a nijak špeciálne sa netýkali Londýna ani neobsahovali nič, čo by sme ako čitatelia potrebovali vedieť.
Ak bude druhá časť, určite si ju kúpim. :)
Málokedy sa stane, že mám ku knihe sotva čo povedať. Od Emmy som mala vysoké očakávania, a to bola možno chyba. Dej začal výborne. Postava Emmy ma zaujala, pretože nebola ten typ hrdinky, ktorú si na prvú zamilujete. Práve naopak. Jej chyby a omyly boli však tak ľudské, že mi bola napokon sympatická. :)
Po 200 strane však môj záujem o dielo výrazne opadol. Ani mi nevadí, že v ňom nebola žiadna akcia. Na to som u Austenovej zvyknutá. Ale dej bol taký nemastný-neslaný. Chýbalo niečo, čo by ma vtiahlo a očarilo, no, bohužiaľ, neponúkla mi niečo viac. Možno by pomohlo, keby bol rozsah menší, tak ako pri Láske slečny Elliotovej.
Napriek všetkému však musím vyzdvihnúť Austenovej humor. :) Rovnako sa mi páčilo, ako v slovách šikovne zamaskovala, čo sa skutočne deje, takže sme si konanie postáv mohli vykresliť rôznymi spôsobmi. Ako čitatelia sme sa však dotvípili, že situácia je častokrát iná, ako si ju vysvetľuje Emma. Toto tiché pousmiatie nad jej omylmi patrilo k príjemným momentom čítania.
