Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje aktivity
Rád by som sa podelil o knižný tip - pre mňa jedna z najlepších lahôdok za posledné obdobie. Zaujímavá je tu lokalita, tematika (arménska rodina v Egypte, viacnásobný exil, dôležitý - nie však jediný - queer motív bez erotickej popisnosti, tragické dejové zvraty bez srdcervúceho vyplakávania) aj spôsob literárneho spracovania (du-forma, najprv utajený a potom priznaný rozprávač, kvalitný jazyk) a nie celkom mainstreamová popularita debutu. Zdá sa mi, že by bola vhodná aj pre náš klub, ale možno si ju najprv pozri. Každopádne, mňa celkom dostala.
Občas sa človek stretne s textom, ktorý je na hranici jeho čitateľských schopností. Tento monumentálny cyklus poviedok so zvláštnymi vnútornými aj vonkajšími tematickými väzbami mi dal (hlavne časovo) naozaj zabrať. Autor sa pri písaní prehrýzol množstvom rôznorodých zdrojov a bohato zapojil svoju fantáziu. Samotný štýl textu je (aspoň s pozície čitateľa českého prekladu) veľmi hustý, virtuózny, ale nie nezdolateľný. Odporúčam pre tých, ktorí majú radi náročnejšie výzvy.
Obsah a téma románu boli v dobe svojho vzniku (1907) nesmierne odvážne. Z literárneho hľadiska však dnes pôsobí (inak nie až taký rozsiahly) text veľmi rozvláčne, myšlienky sa extrémne často opakujú, dej je predvídateľný a štýl pre skúsenejšieho čitateľa príliš jednoduchý. Takže 2 hviezdičky za odvahu a tému. Tretia je za kompetentný doslov Adama Bžocha.
Kniha sa usiluje prekonať úroveň autorovho debutu „Daj mi svoje meno“, darí sa jej to len sčasti. Štyri príbehy v štyroch fázach života zachytávajú zložitosť vlastnej identity, ľudskú a vzťahovú krehkosť.
Najväčším problémom titulu je z môjho pohľadu nezvládnutý slovenský preklad. Ten má niekoľko slabín:
1. Prekladateľka (ani redaktori) nerešpektuje zažité názvy umeleckých (hlavne klasických hudobných) diel napríklad Leoncavalovu operu Komedianti spomenie štýlom - „Išli sme na Pagliaciho“ (talianske I Pagliaci = množné číslo - Komedianti). Podobne i názov knihy je odvodený od symfonickej skladby Edgara Elgara s bežne zažitým názvom „Enigmatické variácie“. Takýchto lapsusov som našiel viac.
2. Dosť rušivým javom boli nezrozumiteľné dialógy často mi jednoducho nevychádzali repliky ani po viacnásobnom návrate k určitým pasážam; uvádzacie vety akoby mali opačný rod, ako som čakal. Možno je to sporne napísané v origináli, no v preklade to rozhodne nevyznieva zrozumiteľne.
Nabudúce pri tomto autorovi zvážim český preklad, pretože tematika a atmosféra Acimanových kníh je zaujímavá.
S hlavným hrdinom celý čas sympatizujete, a zároveň vás desí. Je na ňom niečo krásne, čisté, no aj niečo čudné; on sám si to uvedomuje, no nevie to presne popísať, zaradiť, uchopiť. Na jednej strane veľmi citlivý a extrémne inteligentný chlapec, na druhej strane v krízových situáciách nepredvídateľný. Génius? Blázon? Dobrák? Psychopat? A ešte aj teenager! Pritom do istej miery to má takto v určitých etapách života každý. Alebo nie? Kniha, ktorá veľa naznačuje a kladie zdanlivo zbytočné no o to znepokojujúcejšie otázky. Odporúčam.
Hoci mám doma staršie aj novšie knižné vydanie súborného diela L&S, chcel som mať aj tento špeciálny kúsok. Nie sú to síce kompletné texty z dotyčného televízneho cyklu, no fotodokumentácia bizarných redakčných posudkov (tuším zase prichádzajú do módy, len v inej - počítačovej forme), komentáre ľudí blízkych tvorcom a jasná časová postupnosť vzniku častí sú jednoznačným prínosom tohto knižného titulu. Človek si listuje, pokyvkáva hlavou, že toto aj hento pozná, v mysli sa mu rozoznejú dôverne známe hlasy a napokon sa pristihne, že drží knižku už dve hodiny...
Viac ako detektívna zápletka ma bavila charakteristika Angely a jej rodiny (manžel, ochrankár, pes) a občasné politické narážky. Celý čas bola kniha značne vtipná, nič totálne svetoborné, ale ani vkus urážajúce. Občas sa človeku žiada takto vypnúť. Hoci dramatický záver bol v zásade tiež fajn.
Autor hutným poetickým, no zrozumiteľným jazykom konštruuje svojrázny magický (malomestský) svet jednej rodiny, kde má každý člen svoje bizarné tajomstvo. Hoci pomenovanie osôb, z hľadiska ktorých autor v jednotlivých kapitolách strieda rozprávača, je veľmi jasné (ja, manželka, brat, svokra, švagor...) rekonštrukcia rodinných vzťahov nie je pre čitateľa celkom jednoduchá. Genéza globálneho zmaru, ktorá začína po smrti hlavnej postavy (ja) postupne prostredníctvom zásahu poveternostných živlov naberá na obrátkach, až dej vyústi do konzistentnej záhuby všetkých postáv i samotného sveta knihy. Otázka je, či takéto vyústenie nie je iba efektným prekrytím neschopnosti rozpracovať naznačený dej do prepracovanejšej a uveriteľnej epickej šírky. I tak však "Po funuse" Jakuba Speváka vnímam ako silnú prózu.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Opustené dieťa vyrastá spolu s inými „pankhartmi“ v poľskom kláštore, frustrované mníšky ich výchovu nezvládajú. Rozprávačom je desaťročný hlavný hrdina. Nemá šancu dostať sa do adoptívnej rodiny, jednak sa v noci pomočuje a jednak je to literárny génius, ktorý si nedokáže dať pozor na ústa, a vždy utrúsi niečo možno vtipné, ale spoločensky celkom nevhodné. Z času na čas ho nechávajú namiesto čítania rozprávky na dobrú noc rozprávať ostatným deťom svoje vlastné príbehy. Väčšinou to končí škandálom. Krátka kniha má 150 kapitol, kde sa striedajú jedno-dvojstranové črty s famóznymi kapitolami vo forme sentencií (aforizmov). Ako čitateľ sa rýchlo neviem rozhodnúť, čo je dobrý vtip, čo menej dobrý, čo ba mohlo fungovať ako „zenová múdrosť“ a čo ostáva obyčajnou táraninou, ktorá sa ako múdrosť tvári. Popri všetkej smiešnosti a groteske je človeku do plaču. Nad ľudskou bigotnosťou, iracionálnou nekomunikáciou a predsudkami dospelých, ktoré mladému človeku značne kazia život. Kazia ho okamžite, aj na dlho dopredu. Našťastie autor knihy nepodľahol prvoplánovému trendu vykresliť cirkevné prostredie ako brlohu plnom pedofílie. I tak bola kniha pre mňa viac smutná ako vtipná. Určite si zaslúži ešte aspoň jedno pomalé prečítanie.
