Weyward

Přečtená

"Nezlomné" je úspešný debutový román britsko-austrálskej autorky Emilie Hart. Rada čítam romány, v ktorých sa prekrývajú časové línie. Moment, keď sa minulosť stretla so súčasnosťou a pritom sa postupne odkrylo veľké rodinné tajomstvo, bol pre mňa top zážitkom.
Text románu sa venuje trom ženám z rodu Weywardovcov. Altha bola v roku 1619 uväznená za „čarodejníctvo“, Violet bola v roku 1942 väzenkyňou v zlatej klietke spoločenských pravidiel a Kate ušla v roku 2019 pred strachom a manželovou manipuláciou. Najviac ma zasiahla skutočnosť, že hoci tieto ženy delili storočia, pocit ich neslobody a boja za vlastnú dôstojnosť bol vo všetkých prípadoch rovnaký.
Tento príbeh je jemne pretkaný mágiou, ktorá pramenila zo súzvuku deja s prírodou a svetom zvierat. Počas čítania som mala pocit hnevu nad nespravodlivosťou a zároveň aj obrovskú hrdosť, že menované ženy našli v sebe silu vzoprieť sa nespravedlnosti na nich páchanej a prijali svoju „divokú“ prirodzenosť.
Ak niekto hľadá niečo temné, atmosférické a silné, tak potom môže siahnuť po tomto románe. Román "Nezlomné" odporúčam ako povinnú jazdu pre fanúšikov historickej fikcie pretkanej s prvkami magického realizmu. Je to oslava ženského puta, ktoré nezlomil čas a ani spoločenské konvencie.

Tri ženy, pokrvné príbuzné, podobné osudy v rôznych časových obdobiach. Nezlomné, spurné, milujúce prírodu, ktorá im poskytuje akúsi útechu, oporu a pomoc.

Oddychové čítanie, ktoré neurazí, ale zrejme si ho o pol roka ani nebudete pamätať. Minimálne ja nie. Román sa mi čítal ľahko a rýchlo, tomu však zodpovedal aj obsah. Asi som naučená na knihy, ktoré majú v sebe nejaké väčšie posolstvo, alebo umeleckú hodnotu. Autorka načrtla v deji dôležité témy, vo väčšine to skončilo niekde pri povrchu, až na „women-power“, ktorá na vás doslova revala z každej stránky. Povedala by som, že to bolo miestami dosť nasilu. Opisy prírody sa mi zdali príjemné asi tak do prvej polovice, potom mi to už prišlo celé veľmi monotónne, hlavne pre repetitívnosť fráz a dokonca celých viet o dážďovkách v zemi, šidielkach, vranách, či rastlinách. Autorka striedala kapitoly so svojimi protagonistkami v rýchlosti. Dej sa na záver veľmi pekne spojil, ale jednotlivé príbehy boli miestami ako cez kopirák, čo bol nepochybne zámer. Ak to mám zhrnúť, myslím si, že kniha náročnejšieho čitateľa príliš nenadchne. Jedine ako oddychové čítanie, ktoré sa dá zhltnúť za víkend niekde na horách. V takom prípade to môže celkom dobre zapasovať.

Prvotina Emilie Hart si získala úspech u širokého (prevažne ženského) publika. Každá kniha má svojich čitateľov. U mňa sa táto zaradila ako ľahší podpriemer. Tak dúfam, že za to nedostanem verejný lynč. :)

Na záver taká jedna vetička, kde mi prišla spomínaná „ženská sila“ úplne zbytočná:
„Kate sa uľavilo, keď našla aj beletriu, dokonca aj niekoľko básnických zbierok. Takmer všetky romány napísali ženy – Daphne du Maurier, Angela Carterová, Virginia Woolfová.“

Pri tejto vete sa s úsmevom a láskou dívam na vlastnú knižnicu, kde sú zastúpení autori ženského, mužského pohlavia približne na rovnako. Dokonca sa v nej vyskytujú aj nebinárne osoby. Tak prečo, z väčšiny ženské autorky? Na čo také niečo vôbec spomínať? Veď aj ten „mizogýn“ Houellebecq má čo povedať k dianiu vo svete. A bože, ako dobre to robí...